vika

Základný scenár môjho života sa od iných extrémne neodlišuje. Zo základnej školy na osemročné gymnázium, v celku úspešná maturita, príjmacie skúšky, následný rev, pretože môj sen o herectve sa rozplynul ako ranná hmla, keď som otvorila obálku a prečítala som oznámenie NEPRÍJMAM. Ale ako sa hovorí, keď sa jedny dvere zatvoria, otvoria sa druhé, poprípade vyskočíme oknom. A tak sa zo mňa stala študentka masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Spočiatku som bola stratená nielen v meste, ale aj v celom systéme. Moje „bifľošské“ sebavedomie ma nepustilo od učebných materiálov, kým som všetky informácie nemala v hlave. Ťaháky boli pre mňa tabu, nikdy som ich nevedela používať a neviem to doteraz. Chýbala mi večne plná chladnička. Pomaly sa učím aj variť, na šunke, rožkoch a treske sa večne žiť nedá. Naplnili sa slová starších, múdrejších, skúsenejších: život ťa naučí.

A takto sa morím už tretí rok. Potešili i sklamali ma známky od A po E, dokonca som zistila, čo je to FX a prečo sa k F píše aj X.  Darmo, postoje ku škole sa zmenili, moje „bifľošské“ ego postupne zaniklo. To ale neznamená, že mi na škole nezáleží. V žiadnom prípade. Ako prvé dieťa v rodine chcem ísť príkladom mladšiemu bratovi, ktorý hádže flintu do žita príliš skoro. Okej, škola, učenie, testy, skúšky, makáme na bakalárkach ako blázni, trasieme sa pred štátnicami a prevraciame očami nad zadaniami a úlohami. Takí sme takmer všetci (až na tých, u ktorých „bifľošské“ ego a túžba mať najlepšie známky v ročníku dosiahli vyšší level).

Štúdium nielen na UCM, ale na ktorejkoľvek vysokej škole či univerzite (doteraz neviem, aký je medzitým rozdiel) prináša mnoho zaujímavých životných situácií. Do vášho života sa zrazu dostane také kvantum ľudí, že rozmýšľate, kto vlastne ste. A potom to začne. Divoké párty, bytovice, chodbovice, odrazu zistíte, že nemôžete piť fernet, vodku, gin, lebo len pri pomyslení na to sa vám krútia vnútornosti. Klopanie nervóznych susedov, ktorí sa vyhrážajú políciou, pretože rušíte ich nočný pokoj, ale to, že v byte nad vami pravidelne vŕzga posteľ je v poriadku. Jednoducho párty, veľa ľudí, veľa 40%-ných tekutín, veľa príťažlivých ľudí, ešte viac tekutého veselia, ešte príťažlivejší ľuďia…

Ráno si želáte, aby vám steny povedali, čo sa dialo. Zisťujete, kto spí vedľa vás alebo hľadáte spodnú bielizeň, čo najrýchlejšie sa snažíte otvoriť okno a v tom najhoršom prípade lámete rekordy v behu na krátke trate a s úľavou objímate záchodovú misu.

Áno, aj ja som pochopila, prečo všetky študentské debaty končia o chľaste, sexe a jedle…:)